Erikova výtvarná zručnosť

Dnes ráno ma čakalo prekvapenie.
Krásna maľba.
Modrou vodovkou.
Na stene v jeho detskej izbe.

modrá stena

Nenapálilo by ma to tak, ak by to spravil prvý krát, ani druhý, ani tretí... Erik vie, že sa maľuje len na papier. Nasledovalo i náležité ticho po tomto výtvarnom počine.

A tak tento krát, som ho postavila pred stenu vysvetlila znovu, že sa to nemá a dostal tri premyslené po zadku.

Očividne ho to prekvapilo.

A ja teraz rozmýšľam, či som ho radšej nemala znovu poslať na chvíľu do kúta a čo spraviť s výtvarným počinom.

Edit: 

O pol hodiny neskôr...

modrá hlava

Očividne dnes je modrá v kurze :)

Začali sme s príkrmami

Tak a je to tu.
Teda je to tu už dlhšie.
Taký mesiac.

Začali sme s príkrmami.

Po skúsenostiach s Erikom som sa bála ako to bude u Walterka. I teraz keď bude mať Erik tri roky, dostať doňho hocaké jedlo je namáhavé, zdĺhavé a vyžaduje značnú dávku trpezlivosti. Teda pokiaľ nieje Erik naozaj hladný. To by som klamala. Vtedy vyhlási "Mňam, to je dobré" a jedlo v ňom zmizne.

Ale späť k Walterkovi.
Prvé pokusy boli pre lepšie slovo... "neporiadne"- mrkva bola všade len nie v ústach.
Ale postupne, tak do týždňa dvoch sa nám to upravilo. A teraz Walterko sporiadane spapá celú svoju porciu.

A čo mu dávam?

Na začiatku to bola len polka mrkvičky. Teraz primiešavame už i zemiačik, alebo batat.

Tak prajem i vám veľa úspechov s prvými príkrmami.

Dnes si spievame

A dnes si Erik spieva "Čierna zajka breše..."

Očividne nová verzia pesničky "Pod horou, pod horou, čierne psíča breše..." a ja sa len smejem.

Kreativita na stene

Dnešný viac menej vydarený deň sme chceli stráviť milo prípravou palaciniek. Môj pampelišiak ich zbožňuje.

Tak sme sa dali do prípravy. Vajíčka Erik rozbil dobre, ani škrupinky sme nemuseli loviť, ani múka nebola kade tade rozsypaná. Dalo by sa povedať, že to bol celkový úspech vo varení s krpcom.

Keď som však odkladala cesto do chladničky odpočinúť na pol hodiny pred pečením, zdalo sa mi, že sa mi zle zavrela. A samozrejme, že sa nedovrela. Tak som otvorila dvere...

... a cesto bolo všade. Na stene, na dlážke, na chladničke, pod chladničkou. Ja som si v duchu nadávala, ako som prezrieravo do cesta pridala ovsené vločky - veď tie sú vždy dobré - a rozmýšľala ako ich budem dávať dolu zo steny.

Tak som išla pre lavór, hubku a čistiaci prostriedok.

Do toho si Erik úspešne už desať minút prelieval vodu v dreze z pohárika do odmerky a naopak, šťastný, že ho nikto nekontroluje.

Po trištvrte hodine, Erik mokrý a šťastný, stena ako tak čistá a ja na pokraji nervov...

Neštastie nás zachránil tatinko. Spravil nám palacinky a sľúbil, že vymaľuje stenu ak bude treba.

Príbeh so šťastným koncom.

Keď má mama trochu voľna

A zrazu som mala pol dňa voľno a to ešte v nedeľu. Čo môže byť lepšie, ako urobiť si ráno kávu a ešte si ju za tepla vypiť? No proste krása.

Tomuto oddychu som vďačila starým rodičom (jejda... teda Gabi s Marošom). Akosi sa ešte necítia na to, aby ich vnúčik volal starými rodičmi.

A tak môj dvojročný pampelišiak prespal zo soboty na nedeľu u mojich rodičov a my sme mali voľno. Teda muž mal. Ja som zaspala ako buchta a zobudila sa až ráno o ôsmej. To zase spal môj muž.

A čo robiť v nedeľu keď na obed idete na oslavu? Pozerala som na svoje škaredé neupravené nechty...

A tak som si spravila manikúru a nalakovala som si ich svojím jediným drahým lakom na nechty od Macu, ktorý vlastním. Je to možno márnotratné, rozhodne to vydrží maximálne pár dní (veď ako inak pri tom všetkom upratovaní) ale na tú chvíľu som sa cítila krásne. Teda vždy keď sa na tie nechty pozriem. A predsa to je dôležité. Urobiť si chvíľku pre seba a cítiť sa krásne.

Ako si vy urobíte radosť, aby ste sa cítili krásne?

Majte sa zatiaľ.

Mel