Dnešný viac menej vydarený deň sme chceli stráviť milo prípravou palaciniek. Môj pampelišiak ich zbožňuje.
Tak sme sa dali do prípravy. Vajíčka Erik rozbil dobre, ani škrupinky sme nemuseli loviť, ani múka nebola kade tade rozsypaná. Dalo by sa povedať, že to bol celkový úspech vo varení s krpcom.
Keď som však odkladala cesto do chladničky odpočinúť na pol hodiny pred pečením, zdalo sa mi, že sa mi zle zavrela. A samozrejme, že sa nedovrela. Tak som otvorila dvere...
... a cesto bolo všade. Na stene, na dlážke, na chladničke, pod chladničkou. Ja som si v duchu nadávala, ako som prezrieravo do cesta pridala ovsené vločky - veď tie sú vždy dobré - a rozmýšľala ako ich budem dávať dolu zo steny.
Tak som išla pre lavór, hubku a čistiaci prostriedok.
Do toho si Erik úspešne už desať minút prelieval vodu v dreze z pohárika do odmerky a naopak, šťastný, že ho nikto nekontroluje.
Po trištvrte hodine, Erik mokrý a šťastný, stena ako tak čistá a ja na pokraji nervov...
Neštastie nás zachránil tatinko. Spravil nám palacinky a sľúbil, že vymaľuje stenu ak bude treba.
Príbeh so šťastným koncom.
